Sedel pred oknom. Pozoroval vločky snehu ticho padajúce na svetlom lámp osvetlený chodník. Strácali sa tam medzi miliónmi svojich sestier tvoriacimi súvislý jemný poprašok. Rozmýšľal, ako dlho asi muselo trvať, kým nasnežila prikrývka dostatočne hrubá na to, aby zakryla ten špinavo-šedý výtvor ľudských rúk, ako dlho by asi muselo trvať, pokým by sneh zakryl všetky cesty, križovatky, lampy, paneláky..., ako dlho by asi muselo snežiť, aby zmizli akékoľvek náznaky prítomnosti človeka na Zemi. Zdalo sa byť celou večnosťou, kým napadlo tých niekoľko centimetrov a predsa to trvalo ani nie hodinu. Aká relatívna je večnosť, keď ju chce človek postrehnúť svojimi zmyslami...
Mal pocit, že celý jeho život nič neznamená. Bolo tu nespočetné množstvo generácii pred ním a ich životy zapadli prachom. Spomienky, či úcta k ním ešte ako kŕče minulosti zotrvávali niekoľko desiatok, či stoviek rokov, no potom sa vyparili. Vyparili sa ako sa vyparí voda z jazera ktorého prítoky prehrali svoj boj so súšou... a vyparí sa i jeho stopa v dejinách. Akokoľvek by zmenil svet, aj jeho, tak ako všetkých ostatných pred ním, čas vymaže z myslí ľudí a postupne i z pamätí ľudskej rasy. Zostane tým povestným prachom, ktorým je a na ktorý sa obráti.
Možno práve tieto myšlienky mohutne sa valiace jeho hlavou spôsobili, že zabudol na účel za ktorým si k oknu sadol. Zabudol, že čakal a hoci sa ozývali hodiny, hlásajúce pravý obed, nedokázali do jeho mysle preniknúť.
Sedel a premýšľal. Uvažoval nad márnosťou svojho bytia, nad márnosťou celého ľudstva a napokon nad márnosťou sveta, času a všetkého čo kedy existovalo, či existovať bude. Myšlienky zaplavovali jeho mozog. Vznikali, rozvíjali sa a nadväzovali na seba. Prinášali vždy ďalšie a ďalšie otázky až napokon zanikali v spleti myšlienok nových popierajúcich tie predošlé.
Myslel a čas plynul. Sneh padať prestal, znovu začala, opäť prestal a on stále rozmýšľal. Jeho oči však neprestávali pozorovať okolie. Zrazu sa svetlo lampy takmer nerozpoznateľne zmenilo. Akoby sa trochu rozostrilo. Aj farebne sa posunulo zo žltej časti spektra k bielej. Táto sotva badateľná zmena spôsobila niečo, čo nedokázali ani bijúce hodiny. Myseľ jediného pozorovateľa tejto situácie sa obrátila od skúmania samého seba na nezvyklý jav za oknom. Svetlo začalo silnieť. Najskôr len pozvoľna, potom stále rýchlejšie až zaplavilo celý priestor. Za normálnych okolností by si zakryl oči a snažil sa chrániť svoj zrak, ale teraz mal pocit, že nemôže. Cítil akési napätie, ktoré sa k nemu šírilo cez okno. Steny sa zavlnili. Jemne sa pohybovali do zvuku hudby pripomínajúcej mu zvonenie pripomienky v jeho mobile. Bol si istý, že hudba začala hrať už skôr, ale uvedomil si ju až teraz. Zároveň si všimol, že steny sa len nevlnili, ale boli aj priehľadné. Mizli mu doslova pred očami. O chvíľu bolo biele svetlo všade naokolo. Akoby nič iné nikdy neexistovalo. Akoby aj on vznikol len ako myšlienka v čistej hlave Stvoriteľa, pred sotva merateľným časom. Opäť postrehol vlnenie. Tento krát to neboli steny v miestnosti. Boli to stromy, tráva a potok. Scenéria sa pomaly zhmotňovala. Bol na lúke niekde v horách. Podľa počasia typoval, že je neskorá jar. Vial príjemný vánok a vzduch bol čistý, ako býva v horách po jemnom daždi. Ozvali sa nejaké zvuky. Znelo to akoby niekde obďaleč hrmelo. Napäl sluch a uvedomil si, že sú to slová. Poobzeral sa, no nikoho nevidel. Keby sa slová neopakovali, myslel by si, že len zle počul, ale čím ďalej, tým sa mu zdali zrozumiteľnejšie. „Nastal tvoj čas...“ znelo naokolo. Nevedel určiť smer odkiaľ zvuky prichádzajú. Zdali sa ísť odvšadiaľ a byť všade. Niekde na okraji svojho zorného uhla zazrel pohyb. Inštinktívne sa obzrel. Nebolo tam nič neočakávané. Rovnako ako všade naokolo i tam bola lúka ťahajúca sa k lesu. Otočil sa späť a uvidel postavu. Bol to mohutný starec. Mal oblečený dlhý biely plášť. Sebaisto k nemu kráčal. Zastavil asi štyri metre pred ním. „Poď“, povedal a vystrel k nemu ruku. Tieto slová ani neboli potrebné. Gesto s rukou bolo jednoznačné a charizma starca v bielom taká silná, že nič iné ako prísť k nemu neprichádzalo do úvahy. Vykročil teda jeho smerom...
Na chodníku osvetlenom pouličnou lampou ležalo nehybné telo. Pôvodne biely sneh bol zafarbovaný do červena stále za zväčšujúcou krvavou škvrnou... V byte o šestnásť poschodí vyššie vietor fúkal dnu snehové vločky. V okennom ráme boli zbytky roztrieštenej sklenenej výplne. Na stole ležal mobilný telefón hrajúci zvonenie pripomienky. Pripomienky obsahujúcej jediné slovo: Lieky.
Komentáre