Možno som mŕtvy, len si to nechcem uvedomiť. Možno preto nepociťujem zo života radosť, lebo žiadny nemám. Možno, že to čo považujem za svet ani neexistuje a sú to len pocity valiace sa ako ničivé vlny vo vnútri odumierajúceho mozgu. Realita je len vražedným nástrojom môjho podvedomia. Je len spôsobom akým dáva vedomiu najavo, že je čas ísť. Nemalo by zostávať. V mŕtvom tele už preň nieje miesto. A predsa sa ho drží. Zatína drápy, hľadá oporné body. Pomaly je napádané dávno zasiatou myšlienkou. Myšlienkou takou silnou, že ju nedokáže jednoducho ignorovať.
Nie, to nieje možné. Život musí skončiť inak. Ono prvé sa má o tom dozvedieť, keď už nebude dostávať dostatok energie na vlastnú existenciu a vyschne. Skape rovnako ako telo, ktoré riadilo. Pomaly sa budú vytrácať jeho jednotlivé časti až už nebude mať stratiť čo. Zanikne niekde medzi mozgovými závitmi, kde voľakedy vzniklo...
Ale ten stav ešte nenastal. Energia ešte prúdi. Neustále koluje celým telom a to je nezvratný dôkaz života. Nie, určite ešte žije. Dýcha, vidí, cíti. Pamätá si svoje myšlienky. Pamätá si, minulosť dávnu i tú, ktorá sa ňou stala pred chvíľou. A možno práve tak ako sa nedá určiť súčasnosť, lebo sa v momente stáva minulosťou, nedá sa určiť ani samotná existencia. Samota, smútok, beznádej. To všetko cíti, cítil. Je si istý, že ešte pred chvíľou to cítil. Bolo to tu. Určite to tu bolo! Ale čo ak nie. Mŕtvy predsa necítia. Nemajú ako. Už niesu. Čo ak je ten podvedomý pocit pravdivý? Je vôbec možné zomrieť bez toho, aby si to telo uvedomilo?
Prázdnota. Je si istý, že presne to práve pociťoval. Znamená to, že už zomrel? Alebo sa jedná len o ďalší klam majúci za úlohu dokázať mu vlastnú smrť? Nevedel. Nevedel či je, či bude. Možno dokonca ani nebol a všetko čo prežil, čo ho trápilo, prinášalo mu radosť, všetko v čo veril, i to v čo len dúfal v jednom okamihu vzniklo a zaniklo skôr ako sa mohlo stať skutočnosťou. Ako myšlienka nenachádzajúca sa v prítomnosti hmoty do ktorej by sa mohla zapísať...
Ani netušil ako blýko bol pravde.
Komentáre