Pejo Rativny

Stál. Zatváral oči. Dúfal, že keď ich opäť otvorí bude ležať v posteli s vedomím, že prinajmenšom posledný týždeň bol len zlý sen. Tlačil viečka k sebe v úpornej snahe precitnúť. Nič sa však nedialo. Z rádia stále hrala tá istá pieseň pripomínajúca mu tvrdú realitu. Jeho telo sa celé triaslo v kŕčoch striedajúcich sa so zimomriavkami. Nebol schopný myslieť na nič iné, len na udalosti z niekoľkých predošlých dní. Stále dokola tie isté obrazy. Obrazy bolestivo udupávajúce akúkoľvek nádej, ktorá sa stále nevzdávala. Tlačila sa niekde z podvedomia a ako voda rozhlodávala akékoľvek logické argumenty. Tvrdošijne bránila sebaklam, ktorý si tak starostlivo budoval. „Skap!“, zreval na ňu. Zovrel päste. Napínal svalstvo v snahe zabrániť mozgu v premýšľaní. Nič nepomáhalo. Vyčerpaný padol na posteľ. Slová akoby samé mu vychádzajúce z úst boli prerušované nepravidelným dychom. Ona, ona, ona... znelo snáď v celej jeho lebke. Ešte stále sa bál otvoriť oči. Toto musel byť sen. Musel. Musel...