Pejo Rativny

Sadol si. Čiastočne preto, že nedokázal stáť a čiastočne preto, že stáť už nemalo zmysel. Zrazu, doslova v niekoľkých sekundách všetko zmizlo. Celý svet sa zase raz zosypal do jedného zrnka piesku. Celá realita teraz ležala na zemi nerozoznateľne podobná na milióny ostatných. Vždy rovnaký scenár: Od základov vyrobiť, prepracovať detaily, dokončiť posledné vyladenia a ... Všetko sa zrúti. Jediné, čo zostane je zrnko piesku...
Pozrel sa do diaľky na nespočetné množstvo dún. Tak ako nevidel ich začiatok, nevidel ani ich koniec. Stáli tam ako dôkaz nekonečnej snahy o existenciu. Existenciu v hocijakom stave väčšom ako pieskové zrnko...
Vždy začínal odznovu a vždy na konci rovnako trpel. Zakaždým bol presvedčený, že svoju prácu dokončí, že bude všetko správne fungovať, že sa to všetko raz podarí... Nikdy sa neobjavil ani náznak sebemenšieho úspechu. Nádej, tak často považovaná za jednu z najväčších cností, ho nútila prijímať porážku za porážkou.
Tentoraz však nie. Tentoraz si sadol, porazene spustil ramená... Rukou si sťažka pretrel tvár. Odovzdanosť sa miesila so smútkom, rozhorčením a množstvom pocitov, ktoré by sám sotva dokázal pomenovať. Trpká príchuť prehry mu prenikla celým telom...
Nádej už mohla spokojne zomrieť. Zabila všetko ostatné a teda obhájila svoju povesť. Opäť raz zomierala posledná...